(Nox preasidium est)noc je naší ochranou... na Blog.cz

Cintorín stál neďaleko hlavnej cesty, no v jeho okolí bolo nekonečné ticho, akokeby sa niekto bál narušiť pokoj odpočívajúcich vo večnosti. Bol to najstarší cintorín v celom meste a v jeho samotnom strede stála ich rodinná hrobka, najmohutnejšia zpomedzi všetkých, pretože v nich spočívali ich predkovia ešte od 12. storočia. Tam malo byť uložené i jej telo, no hrobka bola teraz poloprázdna pretože rokmi sa kosti rozpadli na prach a spočívalo tam len cez dvadsať pochovaných nebožtíkov. Hnusilo sa jej pozerať na vlastý pohreb, no niečo ju tam ťahalo ako k nejakému magnetu, nejaká sila, ktorá jej nedovolovala odísť. Vystúpila z tieňa hrobov a so smútkom pozorovala svojich žialiacich rodičov. Jej otec ochraniteľsky spočíval oboma rukami na matkinom tele, pretože by od zúfalastva mohla náhodne padnúť do vykopanej diery. Bola ich jedináčik preto jej strata bola oveľa horšie. V ich dome sa navždy bude vznášt tien ticha, smútku a spomienok smrti. Bude sa s nimi musieť rozlúčiť...

Nebol to jediný pohreb v ten deň, pretože mesto nebolo od dediny vzdialené a tak väčšina obetí nešťastia bolo pochovaných tu, kde mali väčšie pohodlie a veľkolepejšiu poslednú rozlúčku. Kňaz, ktorý prednášal rekviem, bol bledý a sotva sa držal na nohách. Zablúdila náhodne do jej myšlienok a to čo zistila by jej prinieslo slzy za úbohého nešťastníka, keby mala dušu. V ten deň, z pred týždňa-ako ten čas ide rýchlo, keď jej niekto mŕtvy- zomrela aj jeho jediná žena Marion. V tichu a žiaľe svojej duše dumal nešťastne nad tým prečo ho boh tak potrestal, že mu zobral zobral aj to jediné šťastie čo na svete mal...Bola to Diablova práca, zinscenovať také nešťastie v tak krásny deň keď sa všetci tešili na prichádzajúce prázdniny. premietal. Keby boli v dobách honu na čarodejnice pokladalo by sa za Satanovú prácu a čin i samotné stigma na telách obetí, ktoré zomreli tak náhle...

Keď dospieval, nečujne si vydýchol a s ospravedlním odbehol do najbližších kríkov ulaviť si od nevoľnosti. Keď bolo jej telo uložené v rakve pod tonovými nánosmi hliny- celé bolo zmasakrované a dotrhané, že ani tí čo ho pochovávali sa s nevôlou pozerali naň(pričom na jej nehmotnom tele nebol ani škrabanec, samozrejme zapríčinila to schopnosť rýchlej regenerácie)-jej matka prepukla v nový zúfalý plač, ktorý jej trhal uši a okolostojací oblečení v čiernych jednoduchých šatách ju tíšili a niečo jej hovorili.boli tu skor koli jej matke a otcovi než koli nej samej. Muži, zrejme tí ktorí poznali jej otca, nenápadne uhýbali zrakom na bok a kontrolovali okolie. Keď im chcela nahliadnuť do mysle, mali ju zablokovnú, čo ju šokovalo a prekvapilo zároveń. Mala právo vedieˇkto sa na jej pohrebe potĺka, no tí muži nemali buď žiadne myšlienky,...alebo to bol niekto z vyššej moci...

keď sa pohreb skončil, jej rodičia, pani Molierovci sa ticho vytratili zo šeriaceho sa miesta pri rodinnej hrobke, vzali si od správcu cintorínu od nej kľúč a zamierili do svojho domu pri jazere. Volali ho tak, lebo pri nej sa rozprestieralo široké jazero, ktoré pár kilometrov ďalej menilo na pustý močiar so stojatými vodami, kde sa vyhrievali vypasení aligátori. Sangia tam pár krát zablúdila a počúvala pestrú hudbu obyvateĺov močiara a snívala o tom, že raz bude patriť všetko jej. Molierovci vlastnili mnoho rozsiahlych pozemkov, kde boli len šíre lesy, pretože boli ochranári prírody a zastavili tak vyrubovanie lesov a poľovanie na zvieratá. jedna vec, ktorá jej na nich teraz prekážala, že neverili na žiadny posmrtný život, no jej matka bola kresťanka, ktorá dúfala že sa po svojej smrti dostane do neba. Ktovie, či skutočne existuje a čo vôbec sa skrýva za bránami tieňov, kam odchádzali všetky duše nebožtíkov ,ľudí, ktorí boli iba obyčajnými smrteľníkmi. No ktovie kde sa nachádzalo ich nehmotné telo, keď sa duša po smrti navždy oddelila od jej astrálneho tela. Blúdia po svete tak ako oni? Alebo sa inkarnovali do nového smrteľného života. Tak to asi bude. Odchádzajú do nových životov, zmeny, zatiaľ čo oni sú odsúdení na večnosť a ich duše blúdia v temnote na ceste do osídiel Luciferovho sveta... Pútnici bez duše. povedala si tak by nás mali volať...

Jej rodičia sedeli v tesnom objatí, skrývajúc slzy a na stole pred nimi stála jedna sviečka s jej fotkou a kvetinou, ktorá bola vytrhnutá z pohrebného venca. Bol to starý zvyk, a oni ho stále dodržiavali...

Pristúpila až k nim pripravujúc si slová, ktoré povie pri rozlúčke. Už sa chcela zmaterializovať, ked zrazu...zrazu nemala odvahu.

, Myslíš si, že je teraz správny čas na rozlúčku?´spýtala sa pochybovačne, s nevôľou.

,Teraz sú spomienky na teba najživšie a bolesť najhlbšia. Urob to teraz, lebo potom by zocelená rana z tvojej straty znovu začala krvácať a ešte viac by si prehĺbila ich žiaľ.

Nakoniec s nim musela súhlasiť. Prišla k svojim rodičom a nežne pohladila matku po tvári, ktorá ticho ronila slzy.,Neboj sa,som pri tebe.´šeptla jej a nechala svoje telo aby sa spevnilo a ukázalo sa očiam rodičov.

Matka vyľakane vykríkla a zobudila manžela, ktorý sa opieral o jej rameno. Strhol sa a spozoroval výraz na jej tvári. Bola bledá a neschopná slova. Otec sledoval jej pohľad až váhavo zastal na matne sa črtajúcej dievčine, ktorá sa na nich usmievala. Mala žensky zaoblené telo na ktorom pôvabne splýval dlhý čierny plášť, z pod ktorých vyčnievali červené čipky šiat. Na mŕtvolne bledej tvári sa vynímali plné do krvava sfarbené pery, ktoré ostro kontrastovali so sinavou pokožkou. Temné oči jej planuli čiernym ohňom, ktorý jej vzhľadu dodával tajomný, strašidelný prísvit. No pán Molier nepohol ani svalom na tvári. Vzápätí však jeho očami preletel prekvapený až poľakaný tieň, keď sa im ta tajomná záhrobne krásna žena prihovorila.

,,Prišla som sa s vami rozlúčiť." povedala ticho a v miestnosti sa teplota znížila o pár stupňov až videla svoj dych. Nevedela však, že ju rodičia nespoznávajú. Na ich bledých tvárach prevládal strach, zmätok a nepochopenie. Najmä u matky. Kŕčovite zvierala ruku svojho manžela a z jej úst sa drali neindifikovateľné zvuky. Otec jej súcitne pohľadil ruku a nakoniec sa ujal slova, pretnúc strašideľné ticho.

,, Ty si sa vrátila? Ako je to možné?! Veď si mŕtva." matke sa pri posledných slovách vydral z úst ston a schúlila sa mu do náručia. On ju však odstrčil nevšímajúc si jej zdrteného výrazu, ktorý vyjadroval muky ktoré jej otcové slová spôsobovali. Pomaly, váhavo došiel až k nej a dotkol sa čierneho sametu z ktorého bol Sangiin plášť aby sa uistil že nie je len prelud, výplod jeho stiesnenej mysle. Chytila ho za ruku a zadívala sa mu do očí.

,, Nie som žiadny prelud, oci. Chcela som aby ste obaja vedeli že posmrtný život skutočne jestvuje. My naozaj sme a smrť nás vyslobodila. Chcem aby ste vedeli že takto je mi lepšie a nič z toho čo sa stalo sa už nedá napraviť." ako matka začula jej slová, postavila sa, pristúpila k nej a so slzami jej pohladila tvár.

,,Dúfam že sa v nebi postaráš o to aby sme za chvíľu mohli prísť za tebou." šeptla a na tvár sa jej vykotúlala ďalšia slza. To ju trochu zarazilo no nechcela ju trápiť a vyvrátiť jej mylné tvrdenie. Pre ňu bolo nebo a Boh samozrejmosťou, bez ktorej by sa jej život obrátil na ruby. jej viera bola hlboká a nikto by ju nikdy nepresvedčil o tom že nič z toho v čo po celý život verila možno ani nejestvuje. Nechcela ju sklamať a spôsobovať bolesť. Preto povedala.

,, Áno, neboj sa mami. Ty si to tam mala zariadené už dávno a ver že po dobe, ktorú tu prežiješ ťa privítajú s otvorenou náručou.". Matka sa spokojne usmiala a vtisla jej bozk na tvár.

Ona však mala divný pocit. Mala zlé svedomie klamať niekoho, koho ľubila a kto ju ochraňoval.

Pohladom sa zastavila na otcovi, ktorému sa z myšlienok ani z tváre nedalo nič vyčítať akokeby na nej mal nasadenú masku. Nerozhodne postával po boku svojej ženy a zamračene si ju premeriaval. Zrazu pristúpil k nej. Ticho vykríkla a podvedome ustúpila. Neskoro si všimla rubínovú auru okolo jeho tela a priesvitné skoro nebadateľné krídla s perím farby čierneho uhľa. Zmätene sa mu opäť zadívala do tváre no jeho myšlienky boli zablokované rovnako ako myšlienky podozrivých ľudí ktorí prišli na jej pohreb. Oči mal podliate krvou a nebezpečne sa k nej približoval. To nemohol byť jej otec.

Pristúpil až k nej a jeho ľadový dych jej robil zimomriavky. Ničomu nerozumela.

,, Nevidíme sa naposledy, dcéra Armagedonu." jeho slová zneli ako hrozba a nedovolovali jej uvažovať. Niečo tu nehralo. V taj chvíľi sa mužovi v ruke zablyšťala vraždiaca čepeľ. Dýka lovca.

Znovu prechádzala cez les, kde sa všetko začalo. Mŕtve farby sa zmenili na jasné veselé, bežné pre svet života. Zvláštne, ako odlišne teraz vnímala svet pred sebou, v ktorom žila štrnásť rokov...

Stála tam, odhodlaná na všetko. Za ňou sa hrdo týčili postavy Vyšších, ktorým sa dali rozoznať len štrbiny planúcich očí, ešte nemilosrdnejších ako prítomnosť prastarých živlov samých...

Pred nimi sa vynorila lesná mýtina žiariaca lesknúcimi sa bronozovými listami a neskorými kvetmi. Keď zdvihla hlavu k čiernej oblohe oslepila ju žiara mesiaca, ktorá sa vypínala nad lesom ako biela koruna. Vrhla pohľad po mužovi po jej boku, no ten nič nehovoril ani sa k nej neotočil tvárou, ktorá vo svite vyzerala podivne. Kráčal vedĺa nej a jeho čierny plášť vial nad zemou pričom rozfúkaval mŕtvolne lístie.

Pomaly otvorila oči a zažmurkala, keď sa jej od páliacich slnečných lúčov zliali farby okolia v jednu neurčitú masu. Pošúchala si oči a zarazene načúvala tichu prírody. Zamračila sa. Bola vo vlaku, cestovala za priateľkou a potom.....

V povetrí sa vynášal dym po spálených telách bojovníkov. Na bojovom poli v mlhavom poludnajšom tieni a opare ležali zahalené zbytky vojakov, ktoré zmrzačené a zakrvavené ostali nedbalo ležať v čiernej, mŕtvej zemi. Tieň dievčatinho plášťa hladil ich tváre a ticho vanul za ňou ako predĺžený tieň, zakrádajúc sa pomedzi nich. Inapriek lačnej túžbe, ktorá jej drásala myšlienky pri pohľade na tú hodvábnu červenú tekutinu rozliatu pod ich telami ako rubínový odraz, sa nad nimi skláňala a brala všetko čo týmto cudzím bezvýznamným bojovníkom malo priniesť spásu a víťazstvo, no len čo ich priviedlo do vlastnej záhuby a do...áno do tej krásnej ríše tieňov a večného odpočinku, ktorá pred ňou nadlho zatvorila svoje brány. Ako kráčala po vyprahnutej zemi, vyčítavý hlas jej svedomia sa jej zavrtával do mozgu a znemožňoval jej aby dokončila rutinnú prácu. Kdesi hlboko v nej sa ozval akýsi ľudský cit, ktorý jej hovoril, že nie je správne aby okrádala nevinných vojakov, naverbovaných proti vlastnej vôli a vzhliadla radšej po svojom mistrovi. Keď si naňho spomenula, srdce sa jej divoko rozbúchalo, keď si predstavila ako tam leží, v očiach údes a bezmocnosť, prebodnutý kolom a pokrytý šarlátovou mŕtvou krvou...Rýchlo zahnala tie desivé myšlienky a rýchlym krokom došla k okraju bojiska, kde sa vinímali čerstvé odtlačky ťažkých topánok strácajúcich sa v nedozerne. Vzdychla si a utopila svoj pohlad v miznúcich šedých pláňach...

Myrtil sa s trhnutím vrátila do reality a chvíľu sa okolo seba zmätene obzrerala. Vzápätí si uvedomila že to bol len další desivý sen, ktorý ju zasiahol keď znudene sedela na lavičke na vlakovom nádraží a čakala na vlak, za jej najlepšou kamoškou a zároveň aj jediná blízkou osobou v jej tichom živote. Bývala v malej dedine pri meste, vo veľkom dome pri lese no i tak sa zrejme nikdy nenudila. Sľúbila jej že tento víkend si určite zapamätá a predstaví jej svojich pijanský priateľov, s ktorými trávi väčšinu času. Myrtil ,,žiaľ´´ nemala záujem stretnúť sa s nejakými feťákmi a tak dúfala že Alex pochopí že ak sa nevzdá jedného šialeného víkendu bez kamošov tak sa bude zabávať sama. Vedela však veľmi dobre žejej to neprejde a vedela i to že bude musiet vynaložiť veľa úsila aby utíšila jej bezvýznamné hysterické výbuchy hnevu. Vzdychla si a podvedome siahla po batožine pod sebou, aby sa uistila že jej nič nechýba. Robila to odjakživa, pretože jej od malička vštepovali aby si dávala pozor na svoje veci pred zlodejmi. Zamračene vzhliadla po nástennných hodinách v hale, no zistila len to že na vlak si počká ešte dalších dvadsať minút čo je dosť dlhá doba na nečinné čakanie, zvlášť v takej ponurej,starej hale pre čakajúcich návštevníkov, ktorí sa neustále niekam ponáhľali alebo znudene,zamračene sedeli na drevených špinavých lavičkách. Postavila sa a začala sa nervózne prechádzať hore dolu až sa jeden pán sediaci vedľa nej na lavičke nesúhlasne zamrvil. Ospravedlňujúco sa usmiala a skúmavo zamierila k stojanu s novinami a komiksmi. Chvíľu si ich prezerala no potom ich zase bez zaujmu vrátila späť, zúfalo vymýšľajúc niečo aby odbila dlhé čakanie. V tom ju však zaujalo niečo iné. Alebo skôr niekto. Opodiaľ stál muž v dlhom čiernom plášti a v oblečení, ktoré muselo vyjsť z módy poriadne dávno. Mal čierne dlhé vlasy, chorobne sinavú tvár, na ktorej neúnavne kmitali striehnuce oči, čierne ako noc. Pomyslela si že to je jeden z tých, ktorí si hovoria gothici, medzi ktorých sa samozvane vyhlasovala... No niečo jej na jeho temných hlbokých prepadnutých očiach nesedelo. Možno preto lebo jej pripomínali oči lovca...Prekvapene pokrútila hlavou nad tým čo ju práve napadlo a otočila sa, chystajúc sa naspäť k svojim veciam. Niečo ju však zastavilo, akási neviditeľná sila jej zabránila v tom aby sa mohla hýbať. Bránila sa tomu no nevideľná kazaika nepovolovala tak si nakoniec rezignovane vzdychla a bezmocne ostala stáť. . V tej chvíľi zmeravela a po chrbte jej prebehol mráz. Ten neznámy zvláštny muž sa pozeral priamo na ňu a prebodával ju svojími bezodným temnými studnicami. Blýskalo sa mu v nich, akokeby ju chcel zastrašit alebo varovať a celý ich vzhlad jej pripadal cudzokrajný až....zvodný. Striaslo ju pri tom no nemohla od nich odtrhnúť zrak. Z nehybnosti ju vytrhol až mlady ženský hlas, ktorý sa duto ozýval po celej hale a prebúdzal ĺudí z chmúrnych myšlienok, oznamujúci že vlak č. 284 prichádza na nástupište č. 9 a v čase 10.00 odchádza z kolaje č. 4. Muž znudene zdvihol zrak, niečo si zamumlal a potom sa z ničoho nič otočil na opätku a behom pár sekúnd zmizol v dave. Myrtil, úplne paralyzovaná hladela za jeho strácajúcim sa vlajúcim pláštom a potom celá otrasená zamierila naspäť k lavičke. Po čas celej cesty vlakom sa nemohla upokojiť ani pri pohlade na lesnatú krajinu za oknom, čo jej dosial vždy prinášalo zvláštny pokoj. No tentoraz nemohla pokojne sedieť a stále mala nutkanie niečo robiť, pričom sa jej stále pred očami vynáral ten muž v čiernom, ktorý sa jej zakrádal v myšlienkach ako desivý tieň ktorý jej chce ublížiť...

Za oknom ubiehali obrazy dedín, miest, lesov, vyrúbaných čistín a opustených chatrčí roztrúsených neďaleko od kolají. Do Ostredkov ešte chýbala dobrá hodina cesty a tak vytiahla svoj denník, do ktorého si začala písať odkedy ju začali mátať tie desivé vízie a predtuchy o neznámych miestach, ľuďoch, v dávnej minulosti alebo budúcnosti. S povzdychom vytiahla pero a začala písať, pričom sa nevyhla ani dlhému opisu muža v čiernom. No vtej chvíľu ako chcela položiť pero na papier sa jej začalo mlžiť pred očami a obostrela ju úplná tma. Bolo to ako pomalý spánok...Predtým než sa začala prepadať do bezodnej temnoty, pocítila tupý úder do hlavy a celý svet sa začal točiť a prevracať hore nohami. Padala a padala do ničoty tak absolútnej a pritom dalekej a nezreteľnej. Tma vokol nej bola príjemná a hebká ako zamat a vôbec sa ničoho nebála akokeby v temnote vyrastala celý život a všetko čo pred tým videla bol len prchavý sen čo sa po prebudení hneď prepadne do prachu zabudnutia. Potom všetka černota začala miznúť a vystriedalo ju ticho, chlad,hmla a ostrá, pálčivá bolesť prúdiaca po celom tele.